klemoviny

Kľemoviny #57
the jún 2009
PRVÉ FESTY A TENKRAT NA VYHODZE
Mesiac detí a ne/úspešného doháňania známok na vysvedčení sa pre našu kľemovskú bandu zdá byť naozaj štedrý a čaká nás zopár krásnych kľemokoncertov. Hneď v prvý víkend sa hrnieme na stredné Slovensko. Ja som sa odporúčal už o deň skôr, aby som strávil neuveriteľne krásny deň.

ŠTIAVNICKÝ NÁUČNÝ CHODNÍK
V piatok ráno všetko nasvedčuje tomu, že to bude deň úplne škaredý a zbytočný, ale aj tak vyrážam, lebo kto sa nebojí, tomu sa zelení. Prší celou cestou. Vo Zvolene v malom bufetíku pri fazuľovici lepím najmenší a najpodivuhodnejší punkrockový singel na svete, ktorý je predzvesťou splitu kapiel The Kľemones a Disident. V Banskej Štiavnici je už počasie krajšie a veselšie. Ranný vietor odfúkol dážď a pripravil úplne krásne popoludnie. S Flipperom, ktorý tu toho časuje bačuje s Klárou, sa vyťahujeme do hôr. No, zas až tak ďaleko nie, ale keď vám spoločnosť robí zopár jointov, tak sa ani príliš ďaleko ísť nedá. Je to cesta túlavá, plná prekvapení a čarovných zákutí. Najprv pri výprave ku posedu spoznáme Jožka Krytku, ktorý sa vykľul z obyčajnej krytky foťáku. Pri náučnej tabuli nájdeme vyčudovaného jeleňa menom Fíha a v temnom lese malého vtáčika Otesánka, uväzneného v konároch starej vŕby. Tajomnou permoníckou cestou sa dostávame až na vrch Paradajs. Videli ste už niekedy v lese veľryby? Áno sú tam, špeciálne Veľryby Lesné Štaivnické (Balaena Silvatica Stiavnicum), pomaličky takmer nebadane plávajú hlbokým lístím a lesným humusom. Z Paradajzu je vidieť všetko ako na dlani, presvetlené skorým letným slnkom, dokonca aj konštelácia kresby traktora, ktorá sa vylúpne z krajiny až po náčrte každého z nás. Obohacujúci náučný chodník končíme v meste, ale dobrodružstvo zďaleka nekončí. V zarastenej záhrade nachádzame opustený a ohňom takmer zničený maliarov domček s fosíliami predošlého leta a pozostatkami nástenných malieb disnejovských zvierat. Ani to však nie je všetko a až na konci výpravy objavujeme to najmonumentálnejšie - starú Štiavnickú nemocnicu, s komnatami, o ktorých by si aj Hieronymus Bosch dovolil pre istotu iba snívať. Večer v krčme u Kláry dokončujeme najmenší a najpodivuhodnejší punkrockový singlík a potom sa už iba veselíme v pohostinstvách rôzneho druhu. Že ste máločomu z môjho úvodu rozumeli, si neberte k srdcu, veď čiastočne ani ja. Jednoducho v ten prvý piatok v mesiaci poetika na plnej čiare zvíťazila nad realitou.

CEZ HORY
V sobotu ráno máme pred sebou s Flipperom nové výzvy. Musíme sa totiž dostať do Šášovského Podhradia, kde okolo druhej hodine poobede máme s Disidentom odpáliť festival Hurhaj. Nemáme času nazvyš a púšťame sa do ďalšieho dobrodružstva. Chceme sa tam totiž dostať cez hory, keďže vzdušnou čiarou to vyzerá celkom na skok. Najprv sa však potrebujeme dostať do dedinky Močiar alebo aspoň Podhorie. Autobusy nejdú, tak ako správni Štiavničania využívame miestnu MHD, čiže taxík. Po ceste ešte taxikár zvezie dámy do obchodu (čím potvrdzuje využitie tejto služby namiesto mestských autobusov). V Podhorí nás vyhodí, lebo viac už mu nie sme ochotní dať. Mám so sebou dáke mapové listy veľkej turistickej mapy Slovenska, takže sa nám všetko javí ako brnkačka. Po asfaltke ku rázcestiu s modrou to ide úplne fajn. Potom zabočíme na lesnú cestu a po chvíli strácame značku. Všemocná mapa hovorí dolu kopcom. Ideme dolu kopcom. Prudko dolu. Dlho dolu. Značku stále nemôžeme nájsť. Zrazu sa ocitáme na štrkovej lesnej ceste v údolí, nádej svitá. Vidíme značku. Zelená. Konfrontácia s mapou. Sme úplne mimo, totálne stratení. Vieme, kde sme, no nejde mi do hlavy ako sa dostaneme späť. Jediná prijateľná možnosť je ísť späť po vlastných stopách a nájsť stretenú modrú značku. Časová tieseň dopadá. Nič sa nedá robiť. Šplháme späť do toho pruďasu, ktorým sme pred chvíľou skackali dole. Potíme včerajší chlast, zákerná únava útočí. Nepríjemý kopec je zdolaný a my sme mokrí a smradľaví ako školské špongie. Ideme späť po svojich stopách. Až prídeme na čistinu, kde modrá náhle odbočuje z cesty, ale nie je to moc dobre zaznačené. Aj keď je pravdou, že sme si asi na vine sami. Bohapusto sme tú odbočku prekvákali v spleti našich mudrlantstiev. Teraz výlet naberá celkom iný, optimistickejší ráz. Ideme neustále dole kopcom. Za chvíľu nás sprevádza potôčik, ktorý vieme, že končí v dedinke kam mierime aj my. Už len dobrá nálada a sem-tam les a sem-tam rúbaniská navôkol. Osvieženie v studničke a prvý elektrický stĺp nám signalizuje civilizáciu. Dorážame akurát včas.

HURHAJ
Kamarát Kubo, ktorý už má na svedomí dáky ten vydarený koncert, sa okrem toho snaží aj na poli festivalovom. Už minulý rok nás volal na svoj malý jednodňový festivalík Hurhaj, ale vďaka mojej odcestovanosti to nebolo možné. Tak tento rok to klaplo. Okrem kľemovcov pozval aj Disident a pripadla nám úloha nevďačná prvokapelová. Festival sa oproti minulému roku presunul spod zrúcaniny hradu Šášov na miestne ihrisko, ale nič mu to snáď neubralo na kráse. Hneď ako sme dorazili, už nás aj Kubo víta a nesú sa pivká pre pútnikov. Čochvíľa dorážajú aj zvyšní členovia kľemovsko-disidentovskej posádky. Vo dvoch kotloch sa varia dve verzie gulášu a v sudoch pení pivko pre smädochodov. Pri zaujímavej oválnej asfaltovej ploche je na ešte zaujímavejšom hlinenom kopčeku postavený prístrešok, kde sa bude hrať. Apoška pri skúške zneje skvelo, tak čoho sa báť. Trúsia sa ľudia, poväčšinou miestni punkisti, niektoré ksichty si ešte pamätám zo skvelej akcii v Lovčici v kľemarci (Kľemoviny #55).

HURHAJ DISIDENŤÁCKY
Bez dlhých rečí vykydneme s Disidentom na prítomných festivalistov svoj náklad punkrocku zo straňanského chotára. Pódium je z betónových panelov, mierne maličké, tak ma to furt podhcvíľou vyprdne von ako z divokej bárky. Tak objavujem že pod jedným panelom je jašterica Žofia, ktorá sa vôbec hluku nebojí, práve naopak, celko si to užíva a neostýchavo sa promenáduje sem a tam po kopčeku. Chlapci naši gitaristi zvolili pre hranie miestne kombá, ktoré síce sú riadne veľké a parádne, ale akosi sa nazhodujú s našou predstavou o zvuku. Ale všetko dobré je na niečo zlé a už vedia, že si všade budú nosiť radšej svoje. Síce menšie výkonom, ale so svojím zvukom. Mne sa nemá čo nepáčiť, basa mi hrá ako besná, štiepe, trieska, ako keď bičom plieska. Tak to mám rád. Zvukár má u mňa veľkú jedničku na vysvedčení. Ľudia keďže je ešte len skoré popoludnie, iba posedávajú, postávajú a počúvajú. Ešte neni čas a hladina na zbesilé tance, pogo volané.

HURHAJ KĽEMOVSKÝ
Medzičasom sa vystriedala akási kapela, ale nie som si istý aká. My sme zatiaľ s kľemovcami prichystali pľejlist na dnešok a potrúsili reči s kadekým. Nálepky sme porobili, také ako len my vieme, vlastnoručne kreslené, najmä tie spod Flipperových rúk boli ozaj krásne. A veď aj mali veľký úspech. Keď ide náš čas, naštartujeme náš kľemomotor a zabávame ľudí, zabávame seba, zabávame hádam aj jaštericu Žofiu, ktorá ešte vskutku neodišla. Punkisti sú zvláštni a zopakovala sa situácia z Lovčice, že zopár ich prišlo k nám o cez celý koncert ostali hore pri nás na kopčeku/pódiu. Ostatní sa mrvili a počúvali opodiaľ. Častovali sme publikum aj seba, ako to už len zvykneme robiť a takmer som jednu spanilú dievčinu nechtiac zabil hodinovým ciferníkom. A tým ešte aj takto dodatočne prosím o odpustenie. Ináč sa nestalo sebeväčšie faux-pas a kľemoprodukcia skončila ako vždy Dánkovým pádom, tentokrát takmer do Hrona, ktorý mal neprezieravo rovno za chrbtom.

HURHAJ DAŽĎOVÝ
Nastáva čas pre tzv.: podružnosti, čiže veci spojené s produkciou punkrockovou. Niekedy sa mi zdá, že pre dakoho sú tie podružnosti na prvom mieste. Ale nikomu sa nedá nič zazlievať, to vôbec nie. Tak aj my sme zasadli k masívnemu drevenému stolu a začalo sa veselenie v štýle guláš, pivo, rehoty. Kecačky so starými kamošmi z Bystrice, so skvelými chlapcami z ŠHT a s náhodnými okoloidúcimi. Aľe objavuje svoju novú hymnu "Ja sa hrám a hrám sa celý deň", tiež predvedie svoje masochistické sklony, keď si chce odznakom prepichnúť kožu nad okom a klincuje to snahou o ubalenie nepomrvenej kocky hašišu... vlastne nie, tým to všetko začalo. Nám a kapelám ŠHT, Skapäla, Agáta a Sitňan ešte počasie prialo, ale ostatným spolkom už nie je dopriate suché nebo. Pre tým ako majú začať hrať The Fialky sa strhne búrka a je naozaj vytrvalá. Každý sa uteká skryť kde len môže. Ja si nachádzam strategické miesto v apokalyptickom polozbúranom stánku s pípou. Naveľa sa dostávam aj k čapovaniu horkého moku. Keď začnú padať krúpy, stačí vystrčiť pohár spod chabej prístrešky a zákazník to má ochladené pravým ľadom rovno z neba. Organizátor Kubo sa stále usmieva, hocaký dážď ho nerozhádže. Večný optimista, ktorému všetko vychádza, podľa mňa práve vďaka optike s akou s ana veci pozerá. Po krupicovej smršti sa počasie umúdrilo, ale občas ešte spŕchne. Tam padla na hurhajovskí ľud. Najhoršie je, že vyplo elektrinu, takže sa nemôže hrať. Nám podnapitým to vôbec nevadí, kvákame a alkoholom sa bránime voči chladu, ale šoféri už nervózne podupkávajú v kalužiach a drgajú nás k autám. Nedá sa odporovať, som natlačený to Kľemofeldy a odvezený preč zo šášovského woodstocku. Aj keď som sa zoznámil s Kečupom, tak jeho kapelu The Fialky som si opäť nepozrel, ostávam fialkovský panic. Nevidel som ani Vysoké Napětí a ani talianov Alfatec. Ale aj tak hodnotím Hurhaj ako skvelú akciu a má u mňa šesť ľadových krúpov z piatich.

NÁROČNÉ DNI
Splnil sa mi ďalší sen a videl som punkrockovú legendu Social Distortion. Zase po dlhom čase v krásnej Aréne vo Viedni. Tentorkát open-air a one-way ticket... Ak chcete, viac sa dočítate v mojom reporte tunák. To bolo vo štvrtok, na druhý deň som šiel polomŕtvy do roboty. Keby mi dali fúkať, tak im roztrhne tú srandu kockatú. Dáko som to prežil a v sobotu sa už hrniem do Žiliny zahrať čosi svojho špinavého folkenrolu, o tom tiež snáď niekde inde. A akoby nestačilo, po prehýrenej noci sa veziem do Brna na mojich obľúbencov Radio Dead Ones. Tam už idem na záložné baterky, ale zvládol som to a v pondelok som totálne dokrčený a plachý v robote. O koncerte neexistuje správa, nemal som síl nič písať. Jedine krásne biele split EP Radio Dead Ones / The Loyalties ostáva ako spomienka na tento náročný víkend.

UG DIKTÁT
Po tretí a posledný krát sme dostali priestor na martinskom punkovom festivale. Začínali sme na vlečke na kopčeku na prvom ročníku, potom sme poskočili na veľké pódium a teraz sme sa opäť vrátili na kopček, kde svoju púť zakončíme, ako i púť celého festivalu, keďže táto kapitola sa uzatvára. V piatok poobede sa dostaneme dnuka. Tentokrát však s nami nemôže ísť ani jeden človek ako šofér, toto som teda ešte nevidel na žiadnom fesťáku, ale v poriadku, vedeli sme to dopredu, takže to neriešime. Asi sa snažia zarobiť kde sa dá. Som zvedavý či aj šofér dákej známejšej kapely z Čiech si musel platiť. Ak nie, tak potom som rád, že vládne rovnosť medzi nami. Na fesťáku hore dolu chodia vyholení sbs-kári a občumujú vám poháre. Vytiahli do boja s alkoholom, ó aký to záslužný čin. Keď niekoho pristihnú, alkohol mu vylejú. Tak toto som teda ešte tiež nezažil na žiadnom festivale. Myslel som, že ide hlavne o sklo a bezpečnosť. Ale kdeže, hliadkujú ako supy a vylievajú hlava nehlava, aj z plastových fliaš. Samozrejme, že aj ja sa zapletiem do vopred prehratej škriepky kvôli pár deci kamošovho vína, ale oni sú pánmi na svojom dvore. A ešte sa mi aj zdajú akýsi pofidérni so sklonmi nosiť zvláštne mikiny a zazerať nenávistnými pohľadmi (česť výnimkám v zastúpení až dvoch (!) pohodových vlasáčov). Posledná maličkosť je absencia akýchkoľvek distier. Samozrejme okrem toho Hiraxovho. No, myslím, že už stačí o negatívach, aby ste si mohli spraviť predstavu. Možno je to pohľad jednostranný, ale hádam odomňa nikto neočakáva, že budem objektívny v otázkach pocitov.

UG FEST
Sedíme pri stole a mám zlý pocit po tej hádke s sbs-kármi. Ale nenechám si pokaziť náladu takými hlupákmi. Ani kapely za moc nestoja, tak kvákame s kamošmi a čakáme na náš čas. Zvukári sú chlapci z Načo Názov a nazvučia nás naozaj skvelo. Doniesol som si extra dlhý kábel, ale akosi mi hapruje. Ešteže je tu Robčo a požičiava mi svoj, síce kratší, ale zato funkčný. Celkom dosť ľudí sa tu zhrčilo na naše vystúpenie, aj keď na hlavnom pódiu hučí jediná slovenská rockabilly banda Devil Street 13, čo mi je aj trošku ľúto, lebo som si ich chcel pozrieť. Počas vystúpenia mi samozrejme praskajú dve struny takmer naraz a situáciu opäť zachraňuje Robčo, ktorý mi požičiava svoju metalovú vŕn vŕn vŕŕŕn Yamahu. Celú mu ju zafŕkam od potu a môžeme ísť preč. My s Dankom však nie. Ostávame, pridajú sa k nám zvyšní chlapci z Disidentu a rozbelíme ďalší koncert. Možno sa to zdalo iba mne, ale dneska to nebolo celkom ono. Akosi sa mi nedobre šmýkala ruka po hrubom dreve. Jedinú inú kapelu, kotrú som si stihol na chvíľu kuknúť boli štandardný N.V.Ú. na veľkom pódiu. Potom už opäť volajú povinnosti. Ale nie je mi to ľúto, všetky tie kapely som už videl.

UG ROKENROL
Na béčkovom pódiu si po skončení Horskej Chaty rozkladám svoje gramofónové nádobíčko a skúšame to spojazdniť. Zvuk ide. Ale pódium nie je celko pevné a platne skáču ako divé. Presúvačky pred pódium a na pevnom asfalte je to omnoho lepšie. Pult je zbúchaný z dvoch bední, dákeho molitanu a troch drevených dosák. DIY, pomôž si sám. Prvý krát púšťam platne mimo svojho chotára a navonku. Je to zvláštny pocit. Ako vždy keď niečo človek robí nanovo. Doteraz som iba v našej rodnej krčme a pre kamošov. Teraz tu prostituujem pre cudzích. No, zas až tak cudzí ľudia to nie sú. Niektorých poznám a niekotrých spoznám. Podchvíľou niekto príde za mnou, obzerá platne, pýta sa či nepustím čo i ono. A ja popíjam pivko, balím cigy a púšťam. Ako vždy, najviac berie rokenrol a trápne hity z 80-tych rokov. Ale sem tam fuknem aj niečo inšô. Prekvapuje ma, keď sa tu stále niekto zdržuje, aj keď dolu hrá Slobodka či SPS. A tak sa nenudím, ba práve naopak. Je mi aj ľúto, že nemôžem pokecať s Kešom, čo sa prišiel pozrieť z UK, ale ešte snáď bude čas. Všetko sa to preruší, keď dorazí očakávaná búrka. Vietor sa mení na silný vietor, pridáva sa mrholenie, dážď, lejak. Zachraňujem gramce, platne, krabičky a rokenrolová párty je samozrejme rozohnaná v nejlepšom. V exile na malom pódiu čakáme v poklesnutej nálade na spasenie. Ani reči o nosení krabíc v tomto lejaku do auta, ktoré je dole pred bránou. Našťastie sa objaví záchranár Vlasťo Bjukenen, pristaví ku pódiu svoj krytý čln a okrem neho sa tam vyspia aj moje gramce. My sa porúčame a gondolou sa vezieme spať ku Dankovi. Neuveriteľné sú príhody o taxikárskom orálnom sexe, o ktorých však mám zakázané hovoriť.

UG DÁŽĎ
Ráno sa budím zalepený a neviem, či sa bude hrať alebo nie. Prší totiž od včera a nevyzerá, že by prestávalo. Vtom však volá Hirax, že nech dojdem, že čítačka bude. Tak sadám na bus a čvachcem s gitarou na amfik. Popŕcha, na béčkovom pódiu sú literáti. Zahrám čosi svojho folkenrolu a potom idú zase literáti. Hiraxove a Martonove básne ma moc nebavia, ale Pišta Vandal to zachraňuje pišťanekovskou prózou, čo presne brnká na struny punkovým ušiam okolo. Počasie nie a nie sa umúdriť. Stratený Aľe sa našiel a pokračuje vo svojom nadľudskom pijanskom výkone. Podvečer to zakončuje ďalšou svojou hymnou "Ja iba iba rybarím". Ja len tak poskromne cuckám. Z kapiel skuknem akurát vtipný a rýchly Čad a vtipný a pomalý The Twinkles. Medzitým pácham podružnosti a ukrývam sa pred dažďom. Stretávam starých i nových známych, mudrujem s kadekým o kadečom. Domov sa mi nechce ísť a tak ostávam spať v aute. Ráno nás Zuza všetkých musí odviezť, lebo ani ja, ani Aľe nie sme schopní šoférovať. Zastavujeme na klasicky skvelý obed na Lipovci a potom hor sa do kina na Coralinu. Skvelé ukončenie strašidelného víkendu.

NA VÝCHOD
Na východ nechodíme hrať až tak často a keď tam teraz ideme, máme problém kam skôr skočiť. Nakoniec po telefonátoch a mejloch sem a tam sa to utriaslo do podoby Košice a Humenné. Vyrážame z Jablkovej Rezervácie v obsadení ja, Paco a Zuza. V Kľemofelde je kopec miesta a tak sa rozťahujeme a srandujeme. Štandardne v kľačianskej krčme priberáme Danka. Miesta je tak akurát, srandujeme. Za sťažených podmienok počas prietrže mračien nakladáme Palda. Miesta je málo, tlačíme sa aj s gitarami ako sardinky. Čo nám iné ostáva ako srandovať. Keď sa dážď mierni, doplníme zásobu piva a ja džúsu, lebo dnes nemám chuť piť, a vyrážame naozaj. Žiadne zastávky, musíme valiť. Iba sem-tam obštíme dáky ten pätník pri ceste. V Košiciach je krásne počasíčko a klub nájdeme rýchlo. Dokonca je tu aj jeden plagát na dnešný rýchlo koncert. Víta nás svetobežník Šupka a mažeme rovno na pódium. Apoška vyzerá skvelo, všetko je zapojené, takmer nastavené. Už to iba trochu dokrútime a hybaj na rýchle pivčo. Aj Skulo dorazil, ten musí byť všade a dokonca aj Boris, tak ten ma prekvapil riadne, no a nemôžem zabudnúť na Slnka, môjho kamaráta, ktorého som nevidel už zopár rokov. Ešte som však nezmienil to najlepšie. Klub Colloseum je ten najkrajší klub u nás (a možno nielen u nás). Obrovské kryté nádvorie so stolami, dookola pavlačové balkóny a bary v rôznom štýle. Rovno okolo pódia sa ťahajú odkvapové rúry a rastie tu veľký strom. Treba vidieť, košičania majú byť na čo hrdí.

THE GRIŤ
Keďže priestor Collosea je veľký, zopár ľudí, čo prišlo na koncert sa v ňom stratí. Začíname okolo ôsmej, ešte je svetlo, posádka klubu posedáva pri pivách a počúvajú naše songy. Praží na mňa reflektor a je mi z toho teplo ako v pekle. Dankovi uteká veľký bubon, tak sa Paco hrdinsky podujme a celý koncert mu ho drží nohou, čo mu znemožňuje ostatný pohyb. Nieže by mu to chýbalo. Zavalili sme klasický set a ideme sa ubytovať. V klube je totiž na jednom podlaží aj byt pre kapely. Úplne dokonalé. Čaká nás tam kurča so zemiakmi. Ešte dokonalejšie. Škoda, že nie sme hladní. Ale spucujeme to tak či tak. To už začínajú hrať angličania The Grit. Obhrýzať kosti a cez okno sledovať rokenrol, to neni špatná kombinácia. Oblížeme prsty a nastáva čas na pivo a na zábavu. Griťáci hrajú úplne skvelo, akoby sa Rancid rozhodli, že budú viac rockabilly. Je vidno, že sú tu ako doma a s publikom so rozumejú. Celí su štýloví, od hlavy po päty, vedia správne rokenrolové chvaty, hmaty a držia večer za opraty. Basák je na roztrhanie, strúha piruety na base, obcuje s ňou, hotový cirkusant. Čosi popridávajú a národ sa rozbehne do útrob nekonečných barov punkového komplexu.

NOC
My nie sme výnimkou, tiež sa vydávame sŕkať miestne pivo. Slnko už pije neviem koľkú tequilu a noc sa roztáča. Avizované akustické vystúpenie Griťákov sa skutočne začína, aj keď chlapci sú už značne pod parou. Všetci iba trenkách a čosi sa pokúšajú hrať. Požičiavam akustickú gitaru s malou dušičkou, ale aj ja mám pod čapicou, tak obavy ustupujú do pozadia. Vyvrhnú dáke covery Cashovské a iné a celkom je to úspech. Ale po chvíli sa veľkému spevákovi čosi nepáči a tým pádom je koniec. Ale išlo im to chvíľu fajn. Škoda, teraz nasleduje už iba bohapusté chlastanie. Rečnenie kade-tade s kadekým. Nadránom sa doplichtíme na izbu a pri stole nájdeme s Pacom akúsi igelitku s kuracími kosťami od večere. Vyplienime to, vylížeme do posledného studeného zemiaku, odpadky-neodpadky, keď je človek hladný, zrecykluje všetko. Spokojný si na chvíľu ľahneme. Vedľa chrápu Griťáci a členovia kľemovýpravy, čo odpadli skôr.

SOBOTA V KOŠICOCH
Dlho si nepospíme a ešte s alkoholom v krvi sa budíme a vyrážame do mesta. Hneď za prvým rohom stretávame v ranných Košiciach griťáckeho basáka v trenkách, ktorý očividne nespal ani kus. Párty pokračuje. Košické sekáče zase dokážu, že sú najlepšie, keď korystím Guns'n'Roses kamiónovú šiltovku za ojro. Plahočíme sa na stanicu, kde si dáme polievku a samozrejme pivo. Potom sa vraciame na námestie a v tieni dómu Sv. Alžbety posedávame a vychutnávame folklórne čoro-moro. Pridáva sa aj Slnko, náš veľký kamarát košický. Chodíme džobať syry zadara ku jednému stánku, ale tetky si nás obľúbili, tak je to fajn. Pokračujeme pivami a štíme na vécku v dákej cukrárni, kde sú na to asi zvyknutí. Aj cigáň s husličkami nás príde obšťastniť. Jedine chudák Paco sa musí strániť piva, keďže bude šoférovať, aj tak je celkom pekne roztrieskaný po včerajšku. Všimneme si, že v jednom stánku maľujú decká farbami na tvár. Pred odchodom teda ešte Paco chytí Turbonegro fazónu s temnými slniečkami na očiach. V Collosseu ešte stále niektorí Griťáci chrápu, niektorí rozprávajú humorné príhody z "natáčení", ako túrovali s Rancidom a podobne.

NA CESTE
Nechce sa nám, ale ďalšie vystúpenie volá. Lúčime sa a s Turbopacom za volantom vyrážame ešte ďalej na východ. Pred nami búrka, za nami jasno, okolo nás temnota a blesky z Pacových očí. Pri prekonávaní Slánskych vrchov skoro vletíme asi do trojmetrovej jamy na ceste. Cesta prvej triedy ako sa patrí. Šoféri sa nevedia vynadívať na pekelný pohľad nášho turbošoféra. V dedine Vechec sa miestne cigánčatá najprv vyškierajú, ale keď na ne Paco hodí temné oko spoza volanta Kľemofeldy, tak zarazky nevedia čo si majú myslieť a kam skočiť. Našťastie nás až do Humenného nezastavili žiadni fízli, bola by isto švanda.

HUMENNÉ
Bar Kudla v Humennom nájdeme napodiv pomerne rýchlo a presne. Už aj parkujeme vo dvore a vítame sa Peťom z kapely Porucha, ktorý to tu spískal a pomohol nám s kľemkoncertom, za čo mu patrí neskonalá chvála a vďaka. Je po búrke, takže sa trocha ochladilo a kaluže sa lesknú vo večernom slnku. Národa sa nazbieralo dosť, akcia vyzerá byť na dobrej ceste. Ppsedávame vonku a pozorujeme miestnych šarvancov a dievčiny. Občas sa niekto pristaví a špásuje. No samá sranda, títo ľudkovia. Prvá kapelka Lupiči hrá dáke prerábky, také tie punkové štandardy. Bavia sa, to je hlavné. Potom Dieter Bohlenn z Trebišova. Besné špinavé verzie Modern Talking, ale aj dáke vlastné hácé veci. Bavia sa, baví sa publikum a ja sa bavím tiež. Fakt fajná, nenútená a šumne rýchla kapelka.

VŠETKO KLAPE
My sme akurát v nálade a ideme tretí. Paco so svojim turbopaintom budí údiv, rešpekt, úsmev, všetko. My mu nesiahame ani len po päty a jediné čo ná ostáva je hrať. Niekedy proste od prvej noty cítiš, že je to bomba. A tak je to aj teraz. Všetko vychádza, ľudkovia sa bavia, sú úplne úžasní. Jasné, že aj Skulo a Delfín zo včerajšieho koncertu sa dostavili, veď sú doma. Na malom priestore sa stane veľa pekného a neopakovateľného a nereprodukovateľného. Ovievanie od jednej milej dámy, váľačky po zemi, nosičky vo vzduchu, skackanice, strkanice, smiechy aj chyby a prešľapy. Všetko, čo má správny krčmový koncert mať. Atmosféra sa vôbec ťažko popisuje, ešte k tomu keď je taká super aká bola v bare Kudla. Celé sa mi to len tak mihlo pred očami, tak dobre tam bolo. Spotený ako potkan a s dobrým pocitom migám preč a chlemcem pivčisko akože v bekstejdži. Dneska to naozaj vyšlo.

Z VÝCHODU
Dávame sa dokopy a opäť sa chladíme vonka. Peťa Poruchu je radosť pozorovať ako balí jednu miestnu čaju a s Dujdem Bohlennom zase kecáme o muzike, však čo iné... Vyskytli sa akési problémy s nocľahom. Paco ale hrdinsky hlási, že on to odšoféruje domov. Ešte teda chvíľu ostávame, lebo chalani s Hmožddž's a Poruchy si požičiavajú naše kombo. Prví menovaní hrajú inštrumentálny rock'n'roll, taký ba až surf nádych, čo mi úplne sedí a celom si to užívam. Porucha zase krstí nové CD. Ale potom už je čas ísť, lebo nás (ale najmä Paca) čaká vyše 300 kilometrov nočných ciest. To už ale ja nezažijem, lebo zmorený odpadávam a budím sa iba na pumpách a odpočívadlách. Paco je hrdina. Dokázal nás dopraviť domov. Slnko už pomaly vychádzalo a nedeľa žmúrila na svet. Náš koncertný víkend nazvaný "Tenkrat na vyhodze" teda dopadol na jedničku s hviezdičkou. Ak sa bude dať, prídeme zas a veľmo radi, to teda hej.

- Lúči sa Dáša Fon Fľaša Hurhajovo Podzemnicovo Východný

-SPIATKY-